V štýle anglického vidieka

Ako sa dnes máte?
Výborne!

Leeda, ako ste sa dostala k interiérovému dizajnu? Ako to všetko začalo?

Študovala som francúzštinu na Filozofickej fakulte. V 21 som mala syna a musela som sa živiť sama, bolo to celkom tvrdé. Vždy som robila skôr technické veci, ako preklady diaľkového ovládania kotla, architektúru, preklady pre Renault. Vystriedala som niekoľko zamestnaní, a potom som si našla ďalšiu francúzsku firmu, ktorá sa zaoberala automobilmi, a tam som zostala 14 rokov. Medzitým som sa znovu vydala. Nakoniec som pre nás, teraz už s bývalým manželom, vymyslela koncept Anglickej sezóny. Ono sa to tak samo vynorilo z detstva, kedy som snívala o cestovaní, o tom, že raz budem robiť izbičky a iba tak som ležala v časopisoch. Začali sme obchodíkom na Smíchove, kde môj muž pracoval sedem rokov ako vedúci. Ja som robila všetko okolo, webové stránky, e-shop, fotenie, propagáciu, atď.

Po dvoch rokoch som zistila, že architekti a dizajnéri, s ktorými sme spolupracovali, nedokázali prácu uchopiť presne podľa mojich predstáv. Už vtedy som aranžovala obchod a vyberala tovar. Tak som si povedala, že to skúsim. Veľkým prekvapením bolo, keď som prvýkrát prišla k zákazníčke. Dostala som zadanie a nádherné na tom bolo, že zrazu šlo všetko samo, zrazu som vedela, ako to celé bude, ako to urobiť, aby to bolo naladené na jej energiu. Všetko odrazu šlo ako po masle, niečo sa prebudilo. Bola to práca, v ktorej som sa našla a bolo to niečo, čo som si skôr nikdy nemohla vyskúšať, úžasná tvorivosť. Úžasné bolo aj naladenie na toho človeka, čiže spoločná tvorba a psychológia. 

Prečo práve Anglicko?

Anglicko ma vždy zaujímalo svojou kultúrou, ktorá má blízko ku Francii, ale je to iné a inak nastavené. Nie je to iba kultúra bývania, ale kultúra života všeobecne. Vedia si to užiť inak ako my tu, majú iné hodnoty a tak. Napríklad nedecimujú vidiek a staré veci ako my, nezadebňujú okná „plasťákmi“ a podobne. Mám hrozne rada prírodné materiály. Tak som si splnila sen a vymyslela koncept, obchod pre strednú vrstvu, aby to nebolo drahé. Koncept dom a záhrada, kde sa bude stretávať všetko, začínajúc bytovým dizajnom, cez kultúru žitia po záhradníčenie a opravovanie domu.

Ako Česi vnímajú anglický štýl? Je to pre nich príliš odvážne?

Skôr sa jedná o tzv. Západný štýl (Anglicko, Francúzsko) bývania a tu u nás to bohužiaľ často skĺzava do chalupárenia. Veľmi často si ten nábytok dokážu predstaviť len na chalupu – a to je veľká škoda. Robili sme zopár mestských bytov. Jedným z najkrajších projektov bol tzv. English house, bolo to pojaté v noblesnom anglickom štýle. Pomohlo to ľuďom pochopiť, že to môže vyzerať aj inak, keď to vidia ako celok v realizáciách. Sú to naše najúžasnejšie referencie, mestské projekty. Preto sme odišli z obchodu a vytvorili showroom, aby sme mohli ľudí inšpirovať. 

A nechávajú Vám niekedy zákazníci voľnú ruku?
Niekedy. Väčšinou sú to ľudia, ktorý naozaj nemajú čas. Ale na druhú stranu vždy povedia štýl, takže to nie je úplne voľná ruka, ale taká predĺžená voľná ruka, kedy viete, že nesmiete príliš skĺznuť od toho vybratého štýlu, napríklad do rustikálna alebo moderna. Všetko naozaj poctivo konzultujem. 

S akými prekážkami ste sa stretla na začiatku?

Učím sa stále a celý život. Po niekoľkých prvých projektoch som pokorne išla do školy dizajnu, nech ma tam niečo poriadneho naučia. Po troch dňoch za mnou prišiel architekt, ktorý videl, ako sa tam trápim a povedal mi: „Leeda, prosím Vás, vykašlite sa na to a robte si to po svojom!“ V školách sa často učí minimalizmus a to je to, čo sa mi nepáči. Ja veľa skladám, kombinujem štýly a farby, až je to niekedy taký eklektizmus. Čokoľvek, čo si dokážete dovoliť a čo s čím ladí, a ešte stále to má hlavu a pätu, ale nie sú to výstrelky, stále je to útulné a v medziach oku lahodiacich farieb. Naučila som sa prácu v rôznych programoch, aby som dokázala navrhovať, robím návrhy v 3D. Najprv som sa tomu veľmi bránila, pretože som sa nechcela učiť. Ale nakoniec to šlo ľahko. Keď vyskladáte kuchyňu, máte to naozaj na centimetre a potrebujete presný model. Prekážky prichádzajú však stále. Najväčšia z nich bola šialená rekonštrukcia statku.To som si myslela, že to naozaj nedám.

Dva mesiace sme pozerali do neba. Rekonštrukcia trvala 1,5 roku a prišlo mi to ako 10 rokov života. Mali sme šťastie i nešťastie s remeselníkmi, ale nakoniec sa to všetko podarilo. Keď som prišla k tej budove, bola to ruina. Jeden dom už som postavila a toto bolo niečo oveľa väčšieho. Bolo to ale tiež volanie o pomoc. Ten dom si ma naozaj privolal. Keď sme začali stavať, život sa mi obrátil hore nohami. Mám toľko príbehov, že snáď raz napíšem knihu. Hovorila som si, že teraz to opravím a potom začnem pokojne starnúť. Lenže zo dňa na deň sa mi začal meniť život – deti, manželstvo, rodina, láska. V jednom okamihu som si hovorila, ako to môže jeden človek všetko zvládnuť. Bola to taká výzva, že by som v živote nepovedala, že budem tam, kde som teraz. 

Kde čerpáte inšpiráciu?

Oddychujem. Práca mi vzala veľa zdravia a najhoršie to bolo pri tej rekonštrukcii. Ľudia sú občas tak nároční, je dôležité byť dobrým psychológom. Drobní podnikatelia na seba berú naozaj toľko zodpovednosti, nielen za seba, ale aj za svojich zamestnancov. Je to veľké bremeno. Vlastne stále pracujete. Teraz naozaj zvoľňujem. Mala som dni, keď som nemohla vstať z postele. Nevedela som so sebou pracovať tak, aby som sa neničila. Každý, kto začína podnikať, si myslí, že má nekonečno energie. Akonáhle začnete starnúť, zistíte, že tú energiu nebudete mať večne. Teraz už viem, že sa z ničoho nezbláznim. Pochopila som, že tu nie som preto, aby som sa predrela, a tak som sa musela naučiť oddychovať. Práve včera som išla na výlet a šla pešo, bosky na Růžový vrch pri Děčíne. Je to nádherný zalesnený kopec. Najviac oddychujem v lese, to je naozaj moje. Za inšpiráciou cestujem do Anglicka a Francúzska na veľtrhy. 

Ste mamička, pomáhajú Vám deti?

Keď bola Madla, moja menšia, ešte malá, jazdila sem naozaj rada. Pomáhala mi v kuchyni a strašne ju to bavilo. Nosila kávičky, zákusky a rada sa zapojovala do workshopov pre deti, čo sa tu spočiatku organizovali. Ale teraz už má 13 a vedie úplne iný, teenagerský život v Prahe a už ju to tu moc nenaplňuje. Možno sa raz vráti. No a syn už je veľký.

Aké máte plány do budúcnosti?

Chceme oddeliť obchod a presťahovať ho do Prahy. Bude to niekedy v októbri. Určite tomu dám čas, nadýchnem sa a všetko urobím intuitívne. V tejto chvíli som zase na začiatku a stále sa hľadám, ale s tým, že už som si naplnila všetky svoje potreby. Rodinu, deti, majetok. Žijem s pokorou, že vlastne už nič nepotrebujem.

Akú radu by ste dala ľuďom, čo sú na začiatku svojej cesty ku splneniu sna?

Keď je človek mladý, má v sebe vervu. Berie to ako výzvu. Je krásne si tým prejsť, je to naplňujúce! Keď to dokážete a splníte si to, potom je krásne na tom nelipnúť. Keď na tom lipnete, tie majetky vás môžu dosť skaziť. Je dôležité to v určitej chvíli opustiť. To je to moje, ale každý to samozrejme môže mať inak. Indiáni, keď sa blíži 50. rok života, tomu hovoria Štyri fázy. Prvá je, keď sa narodíme a sme deti. Potom sme veľkí a vychovávame svoje vlastné deti. Keď si to naplníme a deti vyrastú a začnú odchádzať, tak sa z tej rodinnej duše dostávame do duše esenciálnej. Začíname hľadať zmysel života, pretože už všetko máme, už nie je nič viacej. Takže to najviac je nájsť pokoj v sebe. Naozaj poďakovať za to všetko, čo sme si tu mohli prežiť. A nie je to tak, že sa človek chystá do hrobu, naopak, prichádza to pravé poznanie. To je najkrajšie. A samozrejme dobre vychovať deti.

ANGLICKÁ SEZÓNA
Hobšovice 11
273 21 Hobšovice
www.anglickasezona.cz